Plemená hospodárskych zvierat
Podľa všeobecne prijatej definície predstavuje plemeno dostatočne veľkú populáciu zvierat s rovnakým pôvodom, ktoré majú rovnaké morfologické a fyziologické vlastnosti a neustále prenášajú tieto vlastnosti na svoje potomstvo.
Plemená sú nositeľmi vlastností, ktoré sa prostredníctvom cieleného šľachtenia formovali po mnoho generácií, umožnili zvieratám prežiť v konkrétnych klimatických a produkčných podmienkach a pritom poskytnúť svojim chovateľom dostatočný úžitok. Všetky tieto plemená označujeme spoločným názvom živočíšne genetické zdroje. V užšom slova zmysle sa často pod týmto slovným spojením myslia len lokálne a väčšinou ohrozené plemená.
I keď v minulosti boli lokálne plemená vytesnené vysoko produkčnými plemenami s cieľom zabezpečiť dostatočnú výživu obyvateľstva, v súčasnosti sa pozornosť znova upiera ich smerom. V podmienkach meniacej sa klímy môžu byť lokálne plemená zdrojom vlastností, ktoré boli vplyvom intenzívneho šľachtenia pri aktuálne prevládajúcich plemenách významne potlačené. Podobne pri zmierňovaní dopadov intenzívnej poľnohospodárskej činnosti sa lokálne plemená javia ako vhodná alternatíva v oblastiach, kde významne prispievajú k uchovávaniu rázu krajiny či biotopov. Ich nenáročnosť a odolnosť ich predurčujú byť vhodnými plemenami pre začínajúcich farmárov a gazdov.
Okrem samotných zvierat však treba myslieť aj na ich produkty a na mimoprodukčný potenciál týchto plemien. Starostlivosť o zvieratá a činnosti spojené s ich chovom vytvárajú pracovné miesta a to najmä v oblastiach, kde priemyselná výroba nie je príliš rozvinutá. Popri chove zvierat a spracovávaní produkcie si ľudia v minulosti vytvárali aj svoju kultúru, ktorá bola a je úzko spätá so zvieratami. Hudba, príbehy, či rôzne obrady, ktoré spestrovali a obohacovali život ľudí na vidieku. Všetky tieto činnosti a tradičné znalosti sa takisto stali predmetom ochrany a krajiny sveta vynakladajú úsilie, aby sa zachovali spolu s hospodárskymi zvieratami, ktoré pomohli ich vzniku.
V roku 1992 sa krajiny sveta v dokumente Dohovor o biologickej diverzite zaviazali chrániť biologickú rozmanitosť na svojom území (Slovenská republika podpísala Dohovor v roku 1993). Táto rozmanitosť v sebe zahŕňa nielen rozmanitosť zvierat a rastlín vo voľnej prírode, ale aj rozmanitosť kultúrnych plodín a hospodárskych zvierat. Tá nespočíva len v druhovej rozmanitosti, ale tiež vo veľkom množstve rastlinných variet a plemien hospodárskych zvierat. Priamo z Dohovoru o biologickej biodiverzite vychádza doplnková medzinárodná zmluva Nagojský protokol, ktorá poskytuje právny rámec pre implementáciu jedného z troch hlavných cieľov Dohovoru – spravodlivé a rovnocenné spoločné využívanie prínosov vyplývajúcich z využívania genetických zdrojov. Nagojský protokol bol prijatý v roku 2010 v japonskej Nagoyi a do platnosti vstúpil v roku 2014. Slovenská republika pristúpila k Nagojskému protokolu v decembri 2015.
V súlade s Dohovorom o biologickej diverzite bolo následne prijatých niekoľko dokumentov, ktorými sa štáty zaviazali ochraňovať rozmanitosť hospodárskych zvierat na svojom území. Z pohľadu hospodárskych zvierat je najdôležitejším medzinárodným dokumentom Globálny akčný plán pre živočíšne genetické zdroje. Aktivity týkajúce sa ochrany živočíšnych genetických zdrojov sú dobrovoľné a štáty, ktoré prijali tieto dokumenty sa zaviazali, že budú plniť ich ciele. Plnenie týchto cieľov sa sleduje na viacerých úrovniach a pravidelne sa publikuje. Druhá správa o stave živočíšnych genetických zdrojov vo svete z roku 2015 uvádza, že 17% plemien hospodárskych zvierat vo svete je klasifikovaných ako ohrozených. Hlavnými dôvodmi ohrozenia plemien hospodárskych zvierat vo svete je nekontrolované kríženie, využívanie importovaných plemien, nedostatok stratégií na ochranu lokálnych plemien, slabá konkurencieschopnosť lokálnych plemien v porovnaní so špecializovanými plemenami, intenzifikácia poľnohospodárstva, choroby, atď.
V rámci Agendy 2030, ktorú prijali členské štáty Organizácie spojených národov v roku 2015 sa v rámci cieľa „Žiadny hlad“ okrem iných sledujú ak dva indikátory: 2.5.1b „Počet živočíšnych genetických zdrojov pre výživu a poľnohospodárstvo zabezpečených v strednodobých alebo dlhodobých ochranných zariadeniach“ a 2.5.2 „Podiel miestnych plemien klasifikovaných ako zvieratá, ktorým hrozí vyhynutie“. Preto mnoho krajín vo svete do svojej legislatívy zahrnulo problematiku ochrany živočíšnych genetických zdrojov. Nejde však len o povinnosti, je to otázkou národnej hrdosti chrániť svoje dedičstvo, ktoré nám tu predkovia zanechali aj vo forme domácich plemien hospodárskych zvierat.
